Blažena Ambróz Sedrovičová: “Neviem si predstaviť, čo by sa muselo stať, aby sa to bezo mňa nedalo vyriešiť.”

Managing directorka reklamnej agentúry PS:Digital hovorí o ženách v marketingu, delegovaní práce, vzťahu ku Košiciam a ozajstnom význame slova dovolenka.

V košických Kasárňach si kedysi bola PR manažérka projektu Európske hlavné mesto kultúry 2013, o 10 rokov neskôr si managing directorka veľkej agentúry. V čom boli tieto joby podobné a v čom sa líšia?

V Kasárňach sme boli malý tím a projekt sa ešte len rozbiehal, takže bolo jedno, ako sa volá tvoja pozícia. Ak bolo treba nosiť káble, nosil si káble. Bolo treba sa opiť s kapelou? Niekto sa opil s kapelou. (smiech) No z projektu EHMK 2013 som odišla skôr, ako sa to stihlo preklopiť do fázy, že by som veci riešila už len strategicky.

V agentúre to bolo na začiatku rovnaké, PS:Digital vtedy fungovali ešte len 2,5 roka.

Celkovo na týchto vedúcich pozíciách menej riešiš drobnosti a je to viac o strategických rozhodnutiach a celkovom nadhľade. Niekedy sa smejem, že čo si ľudia v agentúre myslia, že robím, lebo často hodinu len kukám do počítača a ani neťuknem. Ale študujem tam grafy, tabuľky a mám nad všetkým taký helicopter view.

Občas si ešte niečo odexekuujem, aby som si “zašpinila ruky”, zistila, či fungujú procesy a aby som stále rozumela tomu, čo ľudia u nás robia a čo na to potrebujú. Ale nie je toho veľa a chcem, aby na tom radšej robili naši ľudia a profesijne rástli.

Processed with VSCO with a9 preset

Keď prijímate do agentúry ľudí, dáte im týždennú “stáž” a počas nej zisťujete nielen to, či zvláda prácu, ale aj, či zapadne kolektívu. Stalo sa, že ste mali super šikovného človeka, ale nevzali ste ho, lebo nezapadol? Alebo ste niekoho vyhodili, lebo začal robiť zlobu?

Proces prijímania nových ľudí je u nás veľmi demokratický a o prijímaní rozhoduje celá agentúra. Musím však povedať, že toto platí len pre juniornejších a mid ľudí a keď sa už bavíme o vyskillovaných senioroch a riadiacich pozíciách, toto neprebieha a týchto ľudí headhuntujeme. 

Samozrejme, je dôležité nielen to, čo človek vie, ale ako zapadá do tímu a agentúry, lebo ľudia trávia v práci väčšinu času svojho života a mali by sa tam cítiť dobre. Nejde o to, že človek nemôže mať iný názor, rozmanitosť názorov je super, ide o to, aby nebol “asshole”.

Stalo sa, že sme vzali človeka a veľmi rýchlo sme sa s ním rozlúčili. No za celú moju kariéru v PSku sme vyhodili ľudí asi na prstoch jednej ruky a ľudia od nás väčšinou odchádzajú buď na klientsku stranu, alebo na materskú. 

Nedávno si zdieľala článok o odstupovaní z tendrov. O aké dôvody išlo najčastejšie u vás a ako vnímaš posun v tendrovaní agentúr v čase? Polepšili sa firmy?

Som súčasťou správnej rady ADMA a tendrovanie sa rieši intenzívne niekoľko posledných rokov, bohužiaľ, aj v 2023. Musím povedať, že je tam nejaký posun, ale väčšinou pri veľkých klientoch – bankách, operátoroch – je už aj skicovné, máme možnosť niekoľkých debriefov, ak je mohutné zadanie, je naň dostatok času a podobne.

Páči sa mi takýto flow: Oslovíš kľudne aj desať agentúr a vypýtaš si od nich referencie a tím. Na chemistry meeting následne pozveš už len zhruba päť a z toho ti vyjdú tri agentúry, ktorým dáš reálne zadanie.

Úprimne si myslím, že tender, v ktorom dáš zadanie desiatim agentúram, je blbosť. Keď som klient, tak snáď si viem vybrať tri-štyri agentúry, ktorých práca sa mi páči a ktorí sa mi na to hodia, nie? A hlavne, je to obrovská záťaž aj pre klienta. Komu sa chce vyhodnocovať desať preziek? Je to neuveriteľný žrút času.

Ak sme odstúpili od tendra, bolo to buď preto, že bolo pozvaných desať alebo dvanásť agentúr, čo sú príšerné čísla. Alebo bolo treba vypracovať veľmi veľké zadanie za príliš krátky čas. Pričom klienti si neuvedmomujú, že agentúra musí popritom normálne bežať a riešiť svoje súčasné joby.

A ešte stále nám chodia pozvánky do tendrov, kde nám nepovedia budget a ak túto informáciu nedostaneme, vždy odstúpime. Buď odpovedia “navrhnite vy”, alebo že sa to nemôže komunikovať. 

No podľa mňa ak chceš s niekým dlhodobo spolupracovať, tak je legitímne dať k tomu aj budget, aby človek vedel, aké má mantinely a hlavne, či sa mu za tie peniaze do toho chce vôbec ísť. 

Táto rubrika sa volá headless. Kedy si sa naposledy do niečoho bezhlavo pustila, pričom ti bolo jedno ako to dopadne, len si si to chcela vyskúšať alebo sa niečo naučiť?

Ja som inak veľmi plánovací typ a do málo vecí sa púšťam bezhlavo a odkedy mám dieťa, tak je toho ešte menej. Ale mám také výstrelky, že chcem niečo aplikovať v našej firme a chvalabohu, Peťo Šebo ma to vždy nechá skúsiť. Takže ešte pred covidom som si zmyslela, že poďme mať v piatky generálny home office. A Peťo napriek tomu, že je odporca home officu, na to kývol a ostalo nám to aj po lockdownoch a tom všetkom. 

A teraz sme sa s mužom presunuli na mesiac do Sardínie, lebo nám nevyhovuje táto februárová bratislavská šeď a dokážeme fungovať aj takto.

Patríš do združenia Znepokojených matiek. Čo ťa momentálne znepokojuje najviac a kde podľa teba nastáva posun k lepšiemu?

Najviac ma znepokojuje politická situácia na Slovensku. Musím priznať, že my sme už tak napoly pobalení a každá nová informácia nás presviedča o tomu, že by sme mali skúsiť minimálne tú Prahu, alebo Viedeň. (smiech) Praha je taká “bezpečná”, že tam nezačínaš od nuly, máš tam kamošov, zázemie, nemusíš tie kruhy v 36-ke budovať odznova. 

Ja žijem v Bratislave skoro dvanásť rokov a mám pocit, že sa naozaj mení k lepšiemu. A keďže už mám dieťa, tak to vnímam aj cez čoraz kvalitnejšie školy. Potom ma trošku mrzí, že keď sa vrátim domov na východ, niektorým veciam nerozumiem, aj keď mám pocit, že som sa veľmi nezmenila.

Tak isto ma teší úspech nášho projektu EHMK 2013 v Košiciach, jeho dopad je v meste naozaj cítiť. Nielen, že sa tam postavili a opravili budovy, ale mladí ľudia tam zostávajú žiť a pracovať, a to nehovorím o železiarňach. Vzniká tam veľa IT firiem, kreatívny priemysel ponúka čoraz viac možností. Aj moja sestra sa nedávno po 5 rokoch v Bratislave vrátila žiť do Košíc a sú tam šťastní.

Vždy, keď navštívim Košice, citím, že im to pomohlo. To je pre mňa ten pozitívny odkaz, že sa to dá. Že ak je dlhodobá vízia, trvá na nej dostatočný počet ľudí, presadí ju a je to dobré, tak to vždy pomôže. Možno je to subjektívne, ale ja to tak cítim.

Často sa skloňuje gender pay gap, ale mne sa nezdá, že by napríklad v marketingu boli rovnako šikovné ženy ohodnotené menej, ak sú na tej istej pozícii. Je to podľa teba tak? A myslíš si, že ženy sú v súčasnosti v reklame zastúpené dostatočne proporčne?

Akurát sme k tomu nedávno robili prieskum medzi reklamnými agentúrami. Pay gap tu nie je. V marketingu je však iný gap a ten sa týka toho, koľko žien sa dostane do vyšších funkcií typu Art Directorka, Creative Directorka. Z prieskumu nám vyplynulo, že žien je v systéme dosť, no kým do 30 – 33 rokov veku je zastúpenie žien v agentúrach takmer rovnaké, keď sme sa prehupli k štyridsiatke, ostalo nám tam len 9 % žien.

Ten systém agentúr je dizajnovaný tak, že buď sa žena dostane na tú pozíciu skôr ako otehotnie, to je napríklad môj príklad, alebo tam už neskôr nedočiahne, lebo vypadne zo systému a už nie je také jednoduché dostať sa vyššie.

Ani keď jej už vyrastie dieťa?

No to je to. Schválne, spomeň si, koľko Creative Directorov okolo štyridsať-štyridsaťpäť poznáš ty? V marketingu mám niekedy pocit, že to, že si starší, sa neberie ako znak múdrosti a skúseností, ale skôr že si už old school.

Majú vôbec ženy v marketingu ambíciu dostávať sa vyššie pozície?

Prieskum ukazuje, že majú. Jedna z premenných je materstvo. Ďalšia vec bola, že ak sa vám mužom niečo podarí, tak to radi vykričíte do sveta a my ženy to berieme tak, že veď je to moja práca, tak som to urobila. A toto by si sme od vás mali učiť – lepšie sa vedieť predať. Dobrých ľudí v marketingu je málo, máme problém s talentami, no na druhej strane musíme popracovať na ženskom sebavedomí, aby sme tie šikovné ženy vôbec vedeli objaviť. 

Pre mňa je zrkadlom zastúpenie žien v kreatívnych a marketingových súťažiach. Stále mám pocit, že je to skôr sausage party a poznám mnoho žien, ktoré by si zaslúžili tam byť. Je ešte na čom pracovať.

Processed with VSCO with hb1 preset

Manažovať 30 ľudí nie je ľahké a nie vždy si poruke, aby si mohla definitívne rozhodnúť počas nejakej krízy. Máš šetko delegované tak, že na dovolenke vypínaš úplne?

Niekedy som si na dovolenke stále kontrolovala maily. A teraz sa mi na LinkedIne páčil status Michala Meška z Martinusu, kde spomínal svoju ženu, ktorá hovorí, že dovolenka je od slova dovoliť si vypnúť, nepracovať, neriešiť. 

V minulosti som mala pocit, že si to nemôžem dovoliť, ale teraz už nemám výčitky. Nemám potrebu kontrolovať maily, proste som na dovolenke. Mám svojich team leadrov, ktorí vedia, čo majú robiť a ak mi niekto napíše správu “Blažka, prepáč, prepáč, ale niečo horí…,” tak odpíšem, ale inak nie.

Tiež, keď má dovolenku niekomu z tímu, tak ostatným hovorím, nech ho počas nej neotravujú, nech si odddýchne. Neviem si predstaviť, čo by sa muselo stať, aby sa to bezo mňa nedalo vyriešiť. Možno im to potrvá dlhšie, ale vyriešia to.

Keď som bola na treku v Himalájach, dostala som sa k internetu raz za 5 dní a satelitný telefón je drahý. A môj tím jednoducho musel byť nastavený na to, že sa mi nedovolajú, nedopíšu a musia si poradiť sami, alebo to odložiť, kým sa vrátim.

Na čo sa najviac tešíš tento rok?

Teším sa že pomaly ide jar, už aj na Slovensku, keďže teraz na Sardínii ju už máme :). A máme v priebehu roka naplánovaných niekoľko ďalších výletov, pretože veľmi rada mením prostredie a psychicky mi to pomáha. 

Takže ti takýto dlhší remote vyhovuje?

Ja s tým nemám problém. Aj keď som v office a potrebujem riešiť nejakú stratégiu alebo review prezentácie, tak väčšinou ostávam doma, alebo sa zavriem tak, že ma nikto nevidí, inak je to každú chvíľku “Blažka, prosím ťa…” Dlhodobo asi nie, lebo tých ľudí potrebujem z času na čas vidieť, ale raz za čas je to super.

Ešte ku tvojej tvojej predošlej otázke – čím ďalej tým viac ma tešia bežné veci – keď moja dcéra zahnojí nejakú somarinu, alebo to, že som sa vrátila k nemčine, na ktorú som od strednej školy zanevrela. Môj manžel má nemčinu na úrovni native speakra a trošku mu závidím vždy, keď ideme do Rakúska, tak som sa ju začala znovu učiť, aby som mala aspoň konverzačné základy. 

Mám radosť, že som si kúpila tu vypestované pomaranče, ktoré sú najlepšie na svete, páči sa mi toto miesto, usmievajúci ľudia, more.